Dom Jána Podolana
Príbeh domu s chlebom
Mestský dom neďaleko centra mesta začína písať svoju neľahkú históriu na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Mesto je, aj napriek prvej svetovej vojne na výslní a stále odoláva rastúcej aglomerácii Žiliny. Rodinný dom stavia Viktor Golier zo Štiavnika pre svoju manželku v neoklasickom slohu. Spolu s rodinou a rajeckými remeselníkmi vyhotovuje dom, ktorý dodnes hľadá svoje miesto v centrálnej pamiatkovej zóne… Priečelie bohato zdobené lizénami, rímsami a balkónikom v ružovej farbe naznačujú i dnes zámožnosť tohto páru. No manželke sa napriek nevšedne veľkému domu, malebnej architektúre priečelia, či kúpeľni nezavďačuje, vraj je pre ňu mesto primalé. A tak na jar roku 1940 rodina odchádza do Trenčína.
Ešte v tom istom roku na jeseň kupuje dom Ján Podolan s manželkou Jozefínou. Bez peňazí, s dlhmi, no s veľkou chuťou pretvára hospodársku časť domu na pekáreň. Nie, nebol to premyslený plán, ako rýchlo zarobiť a splatiť dlhy z kúpy domu. Bolo to nadšenie a chuť pracovať pre ľudí.
Nový majiteľ bol vychýrený pekár. Ján sa učí postupne od 10-tich rokov najskôr u židovského pekárenského majstra, aby postupne spoznal prácu pekára ešte u ďalších dvoch majstrov.
Pekáreň v strede hospodárskeho dvora dostáva nový komín, no samotnú predajňu ešte nemala tak, ako ju poznáme zo 60-tich rokov. Pre chlieb sa v týchto rokoch chodí do podbránia až k peciam, priamo k pekárom. Už vtedy sa vytvárali debatné hlúčiky obyvateľov mesta, sedelo sa nielen na priedomí, ale i v podbráni.
Príjemnú rodinnú atmosféru Jána Podolana narušila druhá svetová vojna a jeho šľachetné srdce pre pomoc iným. Ján sa dozvedá o postupnom odvlečení rajeckých židov do koncentračného tábora. Naberá odvahu a rozhodne sa ísť za Tisom, vtedajším vodcom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a niekdajším rajeckým kaplánom. S pomocou pre svojich židovských priateľov neuspeje a sám sa dostáva do koncentračného tábora okolo roku 1943.
Jozefína sa nevzdáva a usiluje sa, aby chod pekárne udržala. So svojimi tromi deťmi a niekoľkými pomocníkmi robí všetko preto, aby nedala v čase druhej svetovej vojny zahynúť rajčanom. Pomáha najchudobnejším, najbiednejším, rozdáva zadarmo. No rodina poznačená pomocou židom sa dočká odmietania, nepochopenia, či nedôstojného zaobchádzania v meste. Klebety mešťanov ubližujú jej láske rozdávať nezištne…
Z ťažkých neľudských podmienok, prežijúc pochod smrti, sa Ján na sklonku vojny zúbožený, fyzicky a dušene zničený vracia do Rajca k rodine.
Napriek nemilosrdenstvu rajeckých občanov znovu nachádza silu žiť a pomáhať ľuďom. No pečenie, jeho životné remeslo v rodine pekárskeho majstra dlho neostáva. Hlinková strana opäť zasahuje do životopisu rodiny. V roku 1950 si pekárenské priestory, sklady a nádvorie „prenajíma“ „Budúcnosť“ – robotnícke a konzumné výrobné družstvo Žilina. Rodina dom síce obýva, no pod vplyvom znárodnenia sa vytráca genius loci domu a srdečnosť odovzdať chlieb tým, ktorí ho najviac potrebujú. Pán Podolan napriek tomu ostáva verný svojmu remeslu a po roku 1953, kedy je spustená prevádzka nanúteného nájomníka, každé ráno odchádza do pekárne p. Jakubíka. V roku 1960 bol dom znárodnený úplne a rodina ostáva len bezduchým nájomníkom. K svojmu domu sa po dlhých rokoch rodina dostáva až na sklonku života v roku 1986.
História domu sa tu ani zďaleka nekončí. Potomkovia Jána Podolana zverujú dom komunite, ktorá sa rozhodla v písaní tohto príbehu pokračovať a znovu mu prinavrátiť stratenú tvár. Hodnotu mestského domu s ťažkým osudom, smutnými životnými príbehmi, zlom vojny, no s pevnou vôľou znovu a znovu vstať a kráčať medzi ľuďmi rozdávajúc nielen chlieb…