Interview – Peter Kasman

Pri pohľade do Tvojho profesijného životopisu je vidieť, že si verný tímový hráč a máš rád kvalitný tím a zákazky, ktoré sú iné, motivujú. Kedy si prvýkrát pocítil, že chceš robiť túto prácu – čo v tebe skrslo iskričku, ktorá sa rozhorela do veľkého plameňa?

Prvý impulz som dostal od svojich rodičov už ako 4-5 -ročný, kedy sa u nás začalo po večeroch upratovať Lego :). Zatiaľ nepoznám kreatívnejšiu hračku pre deti ako Lego či Merkur, ktorý som neskôr dokonca už ako násť-ročný začal kombinovať s Legom rôznymi kladkami, či motorčekmi z rozobratých autíčok na ovládanie… :). Nikdy som neholdoval návodmi na postavenie domčeka, auta vždy som chcel vymyslieť niečo nové… Reálnejšie kontúry dostala moja profesia prijatím na Fakultu architektúry a prvou praxou v pomerne veľkom ateliéri R.A.U. v Bratislave.

Už na škole si mal výborné výsledky, zamestnanie ti dalo praktický rozhľad a skúsenosti – čo ťa priviedlo k tomu založiť si štúdio treea?

Po Stavebnej priemyslovke v Žiline, som až v 3.ročníku Fakulty architektúry naplno spoznal „inakosť“, ktorú sa snažím v sebe rozvíjať. V tomto ročníku som vyhral prvé dve súťaže a uvedomil som si, že odborná kritika vie akceptovať aj architektúru, ktorá nieje len transformáciou prvkov svetovej architektúry.

Od 5.ročníka FASTU som začal zbierať bohaté skúsenosti v rôznych ateliéroch v Bratislave, za ktoré im chcem poďakovať. Tie skúsenosti v praxi sú minimálne tak potrebné ako samotné štúdium. Časom som si uvedomil, že na rôzne vstupné lokalitné programy, investičný zámer, či detail mám odlišné riešenie, ktoré som si nemohol presadiť. Začal som si uvedomovať, že musím vystúpiť zo spleti rovnakých riešení na konkrétne investičné zámery a začať rozvíjať vlastnú kreativitu. Niekedy mám pocit, že z hľadiska tlaku globalizácie architektúry na Slovensku ,ale aj v iných krajinách strednej a východnej Európy, je dobré sa vrátiť k tomu Legu z detstva!

Architektúra je umenie, no umenie je často nepochopené – kde je hranica, ktorá oddeľuje praktickú realitu s kvalitným vzhľadom a niečo „špeciálne“, čomu rozumie len pár jedincov?

Pojmy „kvalitný vzhľad“ a „špeciálnosť“ sú v architektúre a umení veľmi široké a subjektívne názory, závisiace od množstva kritérií klienta a architekta.
Praktický, fungujúci organizmus architektúry je prvoradým článkom celého zrealizovaného návrhu. Je to kostra, ktorá musí dokonale fungovať. Na dobre fungujúcej kostre (konštrukcia a dispozícia) spočíva priemerné „svalstvo“ človeka (tvar architektúry), ale aj „vyrysované“ svaly atléta, cyklistu, plavca,…. Práve tu, napríklad plavec, jeho tréner, či fyzioterapeuti, lekári budú viac rozumieť jeho „muskulatúre“, ako napr. okolie oštepára… (architektúra pochopiteľná / uchopiteľná len určitému okruhu ľudí). Tak sa rodí hranica medzi „praktickou realitou“ (bežný, zdravý človek) a umeleckou, kultúrno-historickou podstatou diela, ktoré je vo svojom prostredí, krajine, možno svete tak ojedinelé, že raz vyhrá olympijské hry (Phelps)… :). Tým dielom je neopakovateľný, zážitkový, v každom smere a v každom čase prekvapivý priestor, v ktorom nielen klient, ale častokrát aj architekt odkrýva z odstupom času nové a nové vnemy pôsobiace na užívateľa, ale aj návštevníka, pretože kvalitná architektúra musí byť príjemná aj pre bežného okoloidúceho…
Ak si uvedomíš rozdiel tohto obrazu zistíš, že ta hranica, na ktorú si sa pýtal, je veľmi výrazná…

No dobre. Tak skúsme praktický príklad. Mladý pár má záujem o kvalitné bývanie v dome s nadčasovým no praktickým dizajnom, ktorý každému povie, že je to niečo extra… Aký by bol postup návrhu a možnosti realizácie?

Mojou prioritou pri návrhu čohokoľvek je dialóg. Budúcich klientov musím veľmi dobre poznať. Hovorí sa, že architekt by mal byť aj dobrým psychológom a mne sa to za tie roky len potvrdzuje. Tu hranice neexistujú, je len na klientoch aké informácie sa ku mne dostanú a či sú pravdivé. Taký život, aký nám architektom klienti predostrú v rozhovoroch, do takého života im vstúpime dielom, s ktorým budú častejšie v styku, ako napríklad dvaja manželia. Na základe dialógu sa navrhne koncept (častokrát aj vo variantnom riešení) aby klient spoznal dostupné možnosti jeho zámeru. Komunikáciou pretváram koncept podľa klientových funkčných, finančných, materiálových kritérií a možností perspektívneho vývoja nielen nehnuteľnosti, ale aj ich života. Od začiatku sú známe termíny odovzdania jednotlivých fáz návrhu, termíny realizácie, periodicita autorského a stavebného dozoru, honorár…
S potencionálnymi klientmi častokrát spoločne vyberáme lokalitu pre investičný zámer, či vyberáme byt, ktorý by bol v prípade rekonštrukcie pre ich požiadavky najvhodnejší.

Aké sú hlavné výhody spolupráce s architektom? Stojí to za tie peniaze?

Myslím, že po prečítaní predchádzajúcej odpovede je zrejmé, že benefity, ktoré Vám architekt poskytne v najdôležitejšej fáze Vášho zámeru, ktorým je tvorba konceptu (kostry), sú nesporné, odborné a hlavne v životnosti diela udržateľné, perspektívne.
K druhej časti otázky sa vyjadrujú architekti často. Uvediem príklad z praxe. Môj klient si dal vypracovať projekt rekonštrukcie podkrovia u odborne spôsobilej osoby (nie architekta). Na základe stavebnej ohlášky začal s búracími prácami. Vybúral síce nie nosné, ale staticky potrebné zavetrovacie konštrukcie. V tomto štádiu mi zavolal, že sa mám ísť na niečo pozrieť a že sa mu to nezdá… Nasledovala séria náhradných riešení a statické posúdenie (ktoré mimochodom nebolo predtým vypracované). Bol vypracovaný architektonický koncept zakomponovania konštrukcii do interiéru, podhľadu a priečok. Následne klient zistil, že existujú aj iné riešenia ako mal s manželkou naplánované od pôvodného inžiniera. Bol vypracovaný kompletný projekt stavebného interiéru a v súčastnosti sa čaká na výrobu na mieru navrhnutej kuchynskej linky a stolárskych prvkov. Záverom chcem ohľadom financií uviesť: naviac-práce, ktoré vzišli z nepremysleného zásahu do konštrukcie krovu, práce na pôvodnom projekte a ďalších prácach, ktoré boli podľa „majstrov“ potrebné, stáli majiteľa viac ako 7000€. Honorár architekta bol dohodnutý na 1000€. Čo myslíte, stálo by to za tie peniaze, ak by architekta klient zavolal skôr? O výhodách prehľadnejšieho, čistejšieho a úspornejšieho riešenia nehovoriac…
Ľudia dávajú prednosť katalógovým domom, ktoré sú projektované bez väzby na morfológiu terénu, orientáciu parcely, bez napojení na inžinierske siete, klímu, vlastný životný štýl, pocity a vnímanie budúcich klientov… len preto, aby ušetrili z nákladov cca 150 000 € asi dve tisícky naviac za architekta…

Asi nielen na tréningových výjazdoch na bicykli sa podpisuje profesionálna deformácia – hodnotíš samotnú krajinu a architektúru do nej vpísanú. Čo ťa najviac škrie, čo by si zmenil a čo by si naopak vyzdvihol?

Keďže sa najradšej pohybujem v prostredí skoro nedotknuteľnej prírody, okrem obydlí divokej zvery našťastie nestretávam žiadne ľudské obydlia :)…
Ale späť k otázke: škrie ma neodbornosť zásahov do nášho kultúrno-historického dedičstva, do dreveníc a všeobecne ľudovej architektúry, škrie ma, že ani tak triviálne kritéria, ako orientácia dispozície k svetovým stranám, rešpektovanie slnka a svetla si nevedia ľudia 21.storočia uvedomiť. Škrie ma, že aj napriek rastúcim nákladom na energie a úplnú zmenu životného štýlu, ľudia realizujú zbytočne veľké rodinné domy, naviac bez možnosti predprípravy technológie vykurovania a stavebných úprav k alternatívnym zdrojom energie. Škrie ma globalizácia architektúry na Slovensku, výstavba prímestských zón, tzv. mestských satelitov, ktoré niekoľkonásobne zväčšujú počet obyvateľov v dedinách, z ktorých sa nám úplne vytratila malebnosť, rôznorodosť … ticho.
Ale aby som nebol len pesimistickým kritikom. Oceňujem investorov bojujúcich s nehostinnými podmienkami podpory výstavby energeticky-efektívnych budov. Priezieravých a dlhodoboplánujúcich investorov, ktorí aj pod ťarchou výsmechu susedov realizujú stavby, ktoré sú v očiach zainteresovaných „iné“. Majú „neobvyklý“ tvar, kompozično-estetické kvality, tepelno-izolačné vlastnosti, neštandardné technológie vykurovania,… no najmä žiadnym posudzovaným kritériom nezapadajú do mestskej, či obecnej stavebnej „kaše“.

Je vôbec možné dotvoriť celé nové štvrte rôznorodých domov a materiálov? Ak by mala vzniknúť smernica ako by mali vyzerať naše dediny, či mestečká – z hľadiska histórie ale aj nových trendov? Akých detailov, materiálov, či tvarov by sa mali ľudia vyvarovať?

Obsiahla otázka, jednoduchá odpoveď. Každý tvorca architektúry vstupujúci do prostredia, by sa mal zamyslieť v prvom rade na lokalitu, historické a kultúrne hodnoty obce, sídla, až potom na vlastnú individualitu. Ak by takto rozmýšľal nielen architekt, ale aj jeho klient asi by sme nemuseli chodiť obdivovať architektúru s týmito kritériami do skanzenov…

Tak ako ja, máš aj ty rád Taliansko, kde je fascinujúce, že aj burina tam vyzerá vznešene a akosi dotvára celkovú architektúru. Stáročné budovy, domy i byty sa aj v nereštaurovanom stave vynímajú a patina im dodáva ešte vyššiu hodnotu – hlavne tú ľudskú. U nás je kvalitných starých stavieb minimum – je v porovnaní s Talianskom práve táto skutočnosť základom nášho „grobijánskeho“ prístupu k dnešnej architektúre?

Nie celkom. Ešte v 50-tych rokov minulého storočia sme mali najmä v dedinách, ale aj v mestách hodnotnú, ako ty hovoríš stáročnú architektúru. Síce nemala precízne detaily, presné, rovné hrany, centimetrové „fugy“, no už vtedy používala kvalitné materiály, ktoré mali svoje opodstatnenie, svoje miesto a opracovanie, ktoré najlepšie využilo prednosti materiálu. Takže kvalitná architektúra tu bola a minimálne tak hodnotná ako tá talianska, španielska, či severská… Grobijáni sa stali z nás vtedy, keď sme začali mať dosah na akékoľvek materiály, stavanie bez sebareflexie, bez odborných znalostí. Dostali sme do rúk šancu nadviazať na bohaté tradície našich predkov, na mená architektov svetového formátu (Jurkovič, Milučký, Kuzma, Svetko…) no nevyužili sme ju. V polorozpadnutej drevenici, či mestskom dome vidíme problém, prekážku v uskutočnení jasného sna o bývaní. Búrame, asanujeme všetko čo nieje pod hlavičkou Pamiatkového úradu. Morálna, historicko – umelecká stopa nového diela je iba taká, aká veľká je v ňom zabudovaná kultúrno-historická hodnota územia, či pôvodnej stavby stojacej na stavebnej parcele.

Prestavba, obnova, či záchrana staršieho objektu je často časovo náročnejšia ako novostavba. V akých prípadoch je podľa teba vhodné stoj, čo stoj zachrániť starší dom a kde už to zmysel nemá? Aké majú podľa teba výhody staršie stavby voči tým novým?

Podčiarkujem predchádzajúcu odpoveď. Ak vyššie spomínané hodnoty prevažujú nad zastaralou, ale staticky nie veľmi narušenou nosnou konštrukciou, ak architekt vyzdvihne konceptom rekonštrukcie najdôležitejšie hodnoty pôvodnej stavby a predovšetkým ak sú všetci zainteresovaní presvedčení, že rekonštrukciou pôvodnej stavby dostanú väčšiu hodnotu výsledného diela, ako postavením novostavby na jej mieste, určite klient rekonštrukciu neobanuje. To či bude rekonštrukcia časovo, finančne, či energeticky náročnejšia ako novostavba závisí od množstva kritérií, ktoré treba posudzovať individuálne. Nie vždy totižto platí, že rekonštrukcia je vo všetkých smeroch náročnejšia.

Na architekta sa väčšinou obraciame pri stavbe domu, no na Slovensku veľa z nás býva v bytoch. Čo hovoríš na túto formu žitia a čo sa dá na 50-80 m2 vytvoriť? Čím treeazačať a prípadne čoho sa vystríhať? Prečo volať architekta?

Predpokladám, že až 80% obyvateľov bytov nerieši architektonický návrh bývania. Ľudia na Slovensku žijú v presvedčení, že služba architekta je predraženie ich investičných plánov do zariadenia bytu. Realita, s ktorou som sa stretol, je však iná. Výška architektového honoráru je približne na úrovni štandardnej obývačkovej pohovky. Je im ľúto financií na architekta, ale neváhajú vymieňať nekvalitnú sedaciu súpravu, matrace, umývačku riadu, či osvetlenie do 2 rokov od nasťahovania. A o rôznych „zaručene potrebných“ doplnkoch ani nehovoriac…
Na margo podotázky, či sa dá na 50-80 m2 niečo dobré vytvoriť, odpoviem: Je krásne a zároveň úsmevné dívať sa na milo prekvapených klientov, ktorým som navrhol interiér a vysvetlil im, kde budú odkladať sezónne oblečenie, kam umiestnime pračku, kde budú sušiť veci, alebo kde bude mať ich ratolesť súkromie a rodičia stály dohľad.
Začať treba tým, že sa v dostatočnom predstihu pred plánovanými zmenami, alebo kúpou bývania začnete venovať dialógu s architektom. Architekt by Vás mal v prvom rade počúvať, ak tomu tak nieje nájdite si iného…

Dnes sa dá obývacia stena kúpiť za 350 eur, detská izba ešte za menej – kvalita je na prvý pohľad uspokojujúca, no stolár, či architekt asi dva-krát prehltne nejaké „príjemné“ slovo… Čo radíš klientom pri zariaďovaní – aký nábytok a doplnky vyberať?

Zariadenie je priamo závislé od života obyvateľov bytu. Je nezmysel navrhovať zasklené plochy, drevenú masívnu podlahu, či dyhu na detský nábytok, ak sa Vám po byte naháňajú traja malý škôlkari. Taktiež si každý musí uvedomiť reálnu funkčnosť barového sedenia pre ľudí s obmedzenou schopnosťou pohybu, či umiestnenie kresla v obývačke, ktoré nik nepoužíva a je umiestnené na komunikačnej trase medzi kuchyňou a vstupnou chodbou…Ja nemám problém z nábytkom z Ikei, pokiaľ je účelne použitý…

Ekológia a ekonómia. Z čoho stavať, čím zatepliť, čím kúriť? Kde je zlatá stredná cesta pre slovenské rodiny?

Každý by mal stavať tak, na čo sa cíti, nie tak aby vo výške domu, farebnosti fasády, zložitosti technológie, či veľkosti zasklených plôch „tromfol“ suseda…
Ak by som sa zameral na priemernú rodinu na Slovensku s priemerným mesačným platom 2x 800€ a jedným až dvoma deťmi (aktuálny priemer 1,3), tak aj z hľadiska blížiaceho sa dátumu – rok 2020 (začne platiť smernica Európskeho parlamentu a bude možné stavať len budovy v nulovom štandarde), je môj pohľad takýto: Jednopodlažný, max. jednopodlažný rodinný dom s podkrovím, zastavaná plocha do 80m2, murovaný z vápennopieskových tehál so zateplením, alebo drevostavba s akumulačnými konštrukciami s pecou na biomasu, či drevo. Pasívne i aktívne využívanie solárnej energie (tepelné zisky cez zasklené plochy + solárne kolektory), technológia vykurovania a ohrev teplej vody s teplovodným zásobníkom a možnosťou budúceho napojenia alternatívnych zdrojov energie (čas ukáže, ktorý zdroj energie bude najrentabilnejší)…

Bývaš v krásnom byte, ktorý je takmer celý urobený podľa vašich predstáv. Ako to už býva, človek ide neustále vpred a niektoré veci by riešil už ináč. Z pohľadu celkovej prestavby bytu, čo by si urobil ináč a čo si myslíš, že bola najlepšia vec, pre ktorú ste sa rozhodli?

Tak najskôr kriticky. Po 2 rokoch sme vymenili drevený rošt v sprche. Bol z termo-jaseňa hr. 15 mm. Aj keď funkciu by si plnil aj naďalej, jednotlivé dosky sa začali ohýbať (vplyvom malej hrúbky a stálej vlhkosti). Rošt v sprche je teraz z agátu hr. 20 mm, je to už pár mesiacov a funguje :).
Ďalšou školou v pozitívnom vnímaní bol pre mňa návrh atypického-dizajnového zariadenia spálne a obývacej izby, funguje výborne. A zdá sa, že aj napriek nie práve štandardnému dizajnu, je nábytok pozitívne vnímaný aj návštevami. Najmä obývačkové sedenie s ležoviskom, stolíkmi a variabilným osvetlením dopĺňa náš životný štýl dokonale v pracovný deň i cez víkend. Úspešne ich odskúšali pri návštevách aj tí najmenší a tak sa teším na rozšírenie funkcií i v budúcnosti :)…

Poďme snívať. Ako by mal vyzerať dom tvojich snov a kde by mal stáť? Čo by mal spĺňať a čo nemusí mať?

V priereze času sa môj sen často mení a tak nemám ani dnes jasnú predstavu o vysnívanom bývaní. Ale nejdem sa vyhýbať otázke…skúsim ho opísať pre bližšiu predstavu.
Dom bude stáť v lese ako strom, bude súčasťou lesa, časťou života fauny a flóry, bude dýchať z plných pľúc ticho prírody. Najkrajší bude v padajúcom lístí, keď sa začne objavovať na ňom patina času. Jeho vnímanie v prostredí nebude nenápadné, bude smelo prezentovať svoju podstatu. Jeho tvar, kompozícia plných, transparentných konštrukcii až po samotný detail budú v súhre s jedným dejom, jednou myšlienkou. Bude dokonale napĺňať funkciu, pre ktorú bude stvorený, nebude násilne bojovať s časom, klímou či morfológiou. Teplom, svetlom a intimitou naplnené hniezdo, kde senzitívne vnímanie pojmov exteriér/interiér nebude v protiklade, ale v harmónii.
A možno to bude „len“ trošku transformovaná drevenica v Čičmanoch… 🙂

Klient verzus architekt – niekedy to funguje a niekedy nie. Čo by mal klient vedieť, čo by mal chcieť a čo by mal nechať na samotného architekta?

Hovorí sa, že klient by mal mať jasnú predstavu o bývaní. No podľa môjho názoru by klient mal predovšetkým pravdivo vedieť rozprávať o svojich pocitoch, živote, mať plány do budúcnosti. Medzi klientom a architektom by mal byť úzky dôveryhodný vzťah (opäť sme na hrane s profesiou psychológa), vzájomne obohacujúci. Klient by mal vždy povedať čo si myslí, opísať svoje vnemy, hovoriť o svojich preferenciách samotného bývania, či materiálov. Klient sa musí vyjadriť k všetkému, čo architekt navrhne. Neexistuje jednostranné priateľstvo, tak ako neexistuje obojstranná spokojnosť klienta a architekta bez dôveryhodného dialógu!

Prečo si vybrať teba a celý tím treea?

Práve pre vyššie uvedené odpovede 🙂 …