Zelená. Nie. Tyrkysová. Nie nie úplne modrá na tmavočiernej oblohe. Svetlo ako dúha.
Pozeráme z okna hotela, ktorý nie je ničím výnimočný od iných v globalizovanom svete výškových budov, hliníka, skla a napodobenín prírodných materiálov. Niečo tu však nehrá…
Dúha to nie je, nepoznaný obraz, hra svetla na oblohe i pod ním. V obraze mora.
Akurát dnes sme sa s manželkou vrátili z Nórskej pahorkatiny (ak sa dá takto nazvať výšková kóta medzi 300 – 500 m.n.m.), kde sme strávili bez akejkoľvek sociálizácie 4 dni. “Cabin” chatka, tak typická pre severský život Nórov. Voda zo studne v kohútiku na drevenom obklade chatky (vonku), bez sprchy, so spaľovacím WC.
Drevený obklad, drevo? Všade. Autenticita prírodných materiálov v dotyku s človekom. . Dych prírody, akoby sa prenášal z blízkych briez a borovíc až do dosky jedálenského stola, naberačky, podlahy, terasy, obkladu, postelí, podnosov, lyžičiek… Náter? Na fasáde. Lebo DNA. Historická stopa. A všetko ostatné. Nie. Drevo žije svoj život v dotyku s človekom. Dýcha, starne, praská, šedne. Neuveriteľná krása. Všadeprítomné “ohlušujúce” ticho znásobovalo práve túto prirodzenosť.
Tak prečo ten hotel? Lebo “nová éra” globalizácie miest?
Mal som na to prísť až ďalší deň v národnom parku.
No kým sa k nemu dostaneme, zastavujeme obzrieť si umeleckú inštaláciu na brehu mora. Zaujalo iné. Prechádzali sme k tomuto landartu cez park, či areál školy. Behajúce deti, žiaden krik dozoru. Vlniaca pobrežná krajina a na nej typická nórska architektúra. Školské budovy z tohto obdobia sa miešali s objektami sýpok, domov, chatrčí s dátumom vzniku niekoľko storočí skôr. Dokonalé. Osadiť menento, historický podtón kultúry do školského areálu. Nie. Vlastne školský areál do historickej stopy predkov…
Junkerdalen je národným parkom, ktorý po stáročia obývali Samiti. Stará kultúra, národ z ktorého Nórsko vzišlo prisudzovala najmä v tomto regióne rastlinám, stromom a niektorým miestam vlastníctvo duše a význam pre ich každodenný život. Túto informáciu som sa dozvedel až deň potom, ako som sa rozbehol skoro ráno pozdraviť úpätie majestátnej skaly Solvågtind. Na jeho vrchol som sa síce nedostal, no aj ten krátky čas ticha skál a dravosti vôd mi stačil na to, aby som o deň neskôr úplne pochopil, čo sa mi tam hore udialo …
Opäť ten drevený plášť. „Nórska kabína“ žije si svojim životom, presne tak ako sme to od vstupu do Nórskej prírody vnímali už v širšom okolí Osla. Je neuveriteľné ako s ním vedia pracovať. DREVO.
Mám veľmi blízko k architektovi Milučkému. Nie pre to, že pochádzal z rovnakého prostredia, rodiska ako ja, ale preto, že pracoval s drevom v architektúre tak odvážne, až sa ho nejeden klient bál. Často rozprával o severskej architektúre o jej prirodzenosti, tvarosloví, pravdivosti. Toľko spoločných znakov s tou našou…
Malý zhluk chatiek, celý posiaty trávou, lúčnymi bylinami. Znova tá modrá dúha. Monstrózny hotel z Boda je v zabudnutí.
Po príchode sa dostávame do prízemnej budovy Centra národných parkov, ktoré je galériou, múzeom, autentickou prehliadkou fauny a flóry Junkerdalenu. Tak ako predošlé naše zastavenia v malých chatkách tak aj tento násobne väčší objekt je drevený. Drevené piliere, stropy, strecha, podlahy. Drevené všetko. Mal by som si už po šiestich dňoch v Nórsku zvykať. Nie som sám, vidím, že aj pár z nás tak potajme prejde rukou po stenách, podlahe. Cítiť dotyk tepla, príjemnosť materiálu.
(Snažím sa vstrebať informácie o živote, prírode, kultúre a osídlení. Po anglicky to ide stále ťažko, ešte ma čakajú 100vky hodín učenia)
Rýchlym tempom kráčame. Ani sme si neuvedomili, no zjavne sme so Silviou boli nastavení rovnako. Rýchla chôdza za jedným z vyššie položených jazier nás prirodzene vzďaľovala od civilizácie, vravy, do ticha majestatu prírodnej rezervácie. Len ticho a zrýchlený dych pohybu, ktorý je tak prirodzený človeku. Nakoniec sa túlame skoro tri hodiny prehodiac len pár slov.
Opäť prednáška, no po rannom východe slnka na horách ju vnímam inak. Viem, o čom „guide“ národného parku hovorí (teda tuším). Prechádza sa do „slidov“ hôr, skoro pralesa, nedotknutého zmiešaného lesa. Chápem striedmosť značenia turistických trás a vôbec ich chymárne množstvo. Ten dôvod cítim ešte teraz, lepšie raz zažiť ako 100x počuť.
Sedíme pri ohni v predvečer odchodu. Je zima, ani to pivo nechutí, ale oheň nás spája. Započúvame sa do príbehu historičky o Samitoch, ich spôsobe života, bývaní, živote i smrti. Zisťujem koľko paralel má naša krajina s týmito severskými štátmi, až na jeden zásadný rozdiel. Nekončiaca hrozba mora, ktoré komunitám Samitov dávalo obživu, vlastne vznik, no častokrát bralo manželov, otcov, dedov i synov. Rôznorodosť zrodu národov je spätá s osudmi krajín, ich domorodcami, ktorých znaky trvajú dodnes. Drsnosť krajiny zrodu jeho osídlenia sa dedí z generácie na generáciu. Sme iní. Až tu, niekoľko tisíc kilometrov od domova som precítil, v čom tkvie známa „pohostinnosť a otvorenosť“ Slovákov. Nenechajme si ju vziať….!
Kráčajúc po čiernej metráži koberca v chodbe hotela Ramsalt Bodo v sobotné popoludnie, uvažujeme ako spracovať mnohopočetnosť a rôznorodosť zažitých vnemov. Ostávame sami, máme už len pár hodín, kým sa s Nórskom rozlúčime. Prechádzame sa akosi bezprízorne. Iba tak ako nás vedú slová, vety a opisy zážitkov. Prechádzame mestskou knižnicou, galériou, mestským parkoviskom, ktoré je skôr detským ihriskom a parkom. Zablúdime do tržnice, radov domov, mestského bloku. Iná kultúra, iné hodnoty. Slnko a svetlo z neho majú na piedestáli hodnôt. Je mu prispôsobené všetko, od terás, lodžií, až po otvorenosť dispozície a veľkosti okien. Zaujala nás knižnica, kde sa dostaneme bez akejkoľvek registrácie medzi regále kníh, obrazov, do histórie.
Sadáme do jej kaviarne, kde ostávame v rozhovore niekoľko minút, hodín, jednoducho potrebný čas. Zážitky okorenené poznaním života Nórov, ich pohľadom na hodnoty. Snažíme sa pochopiť ich konanie, postoje, prístup…
Teatrálne predstavenie v miestnom divadle, končíme vo foyer dialógom s hercami dynamickej, z časti tragickej hry s veľkým odkazom a nádejou. Samiti sa stali odkazom, kultom, ale i podmazom súčasnej kultúry Nórska.
Absolvujeme slávnostnú večeru, program, delíme sa na skupinky. Ostali sme dvaja.. Prechádzajúc polnočným mestom pozeráme len hore. Tu už hrá svoje jedinečné divadlo známy kreslič dúhy modro zelených farieb. Obdivujeme, mlčky stojíme, cítiac chlad mora, akoby človeka. Pocit však nie je všetko. Umenie má svoju hodnotu a ani chlad polárnu žiaru nevyreslí ako zlú… len inú. V tomto prostredí, v tejto krajine je tak potrebná…
